Sekce

Galerie

/gallery/abs.jpg

Len aby bolo jasné, že ešte žijem... shy

Vaša

TWI

Abstinent

 



Dni sa mu už dávno začali zlievať do jednej ohromnej masy, no napriek tomu ešte dokázal vnímať čas ako vtedy, keď mu v hrudi ešte tĺkol živý sval.

K ústam priložil chladný kov, no z nápoja si napriek pôvodnému úmyslu neodpil. Okraj striebornej čaše mu umožňoval pomerne bezpečne pozorovať naoko pokojný a distinguovaný dav. Veľmi dobre vedel, čo bude o malú chvíľu následovat. Vysoko sofistikovaná spoločnosť sa v jedinej sekunde zmení na krvilačný dav a nemilosrdne sa vrhne na svoje obete. Či skôr na svoj obed?

Ohromné kované dvere sa začali pomaly otvárať a presne v tej istej chvíli sa jeho vnútro zovrelo úzkosťou. Nenávidel každý jeden okamih ľudského utrpenia. Vlastne, nenávidel akékoľvek utrpenie, nielen to ľudské.

Stratený vo vlastných myšlienkach takmer prepásol okamih, keď sa tie isté dvere opäť zatvorili, čím sa spečatil osud nových návštevníkov. Spoločnosť krásnych bytostí stíchla takmer až na vražednú úroveň a s istou morbídnou fascináciou sledovala skupinku vydesených dedinčanov. Niektorí z tých úbožiakov sa inštinktívne triasli od strachu, no našli sa aj takí, kterých zjavne oslepil lesk všadeprítomného bohatstva. Prečo by aj nie? Veď keď máte na sebe otrhané ľanové zvršky, hriešne drahý brokát, ktorého zopár siahov stojí toľko čo päť zdravých dojníc, im musel pripadať ako utkaný z nebeskej látky. Keby len vedeli, ako veľmi sa vo svojom zvrátenom obdive mýlia.

Nikdy sa k Volterrským krvavým hodom nepripojil. Ani jeden jediný raz! Práve preto si medzi upírskou elitou, vyslúžil prezývku Abstinent. Nedokázal by zabiť človeka. Za žiadnych okolností. Snáď ani vtedy, ak by šlo o jeho vlastnú existenciu. Vlastne, raz sa už v podobnej situácii ocitol a dokázal pritom nezabiť človeka. Svoj apetít vtedy po prvý raz uhasil akýmsi veľkým hospodárskym zvieraťom, no nedokázal by s istotou povedať akým. Bol totiž pološialený od hladu.

Ticho zmizlo rovnako rýchlo, ako pred tým vzniklo. V ohromnej starobilej sieni nastal malý armagedon. Žiaden z tých úbožiakov nemal ani len tú najmenšiu šancu nasledovné peklo prežiť.

„Aj keď celkom nerozumiem tomu, ako ťa môže obyčajný inštinkt prežiť takto veľmi urážať, nemôžem poprieť, že ma tvoj pohľad na miestne stravovanie aj po toľkých rokoch svojím spôsobom fascinuje, priateľ môj,“ zapriadol hodvábny hlas v blízkosti jeho ucha.

Krvavé divadlo ho svojou desivosťou strhlo natoľko, že si nevšimol náhlu prítomnosť svojho pána a vládcu. Takto prichytený pri čine, sa snažil svoje zahanbenie ukryť urýchleným predstieraním pitia, čím v podstate zničil svoje doterajšie dokonalé pozorovacie mimikry.

„Poznám ťa už nejaké to storočie, Carlisle a rovnako dobre poznám aj tvoje myšlienky. I keď nie so všetkým, o čom zvykneš premýšľať, súhlasím, považujem ich za nadmieru fascinujúce.“

Tmavovlasý vládca, odený v  kabátci z najjemnejšieho hedvábu, postúpil o dva kroky vpred, aby sa pokochal pohľadom na hodujúcich. Na rozdiel od Carlislea, bol jeho pohľad plný uspokojenia.

„Pri všetkej úcte-“ začal svetlovlasý mladík, no nebolo mu umožnené vyjadriť akýkoľvek nesúhlas.

„Pri všetkej úcte?! Ako sa opovažuješ hovoriť o úcte, keď je to to posledné, na čo práve teraz myslíš?“

Blonďákovi neušiel ani posmešný podtón ani varovanie, ľahko rozoznateľné z panovníkovej veľavravnej intonácie. Okamžite pokorne sklonil hlavu i pohľad k zemi tak, ako sa na poddajného poddaného patrí. Jeho vnútro však neprestajne stravoval nebezpečný plameň nesúhlasu.

„Obávam sa, že toto,“ vládcova ruka nonšalantným spôsobom preplávala vzduchom, pričom poukazovala ako na Carlislea, tak na jeho čašu plnú menejcennej zvieracej krvi, „nemá nič spoločné s úctou. Skôr naopak. Je to priam dokonalá urážka celého nášho druhu.“

Carlisle sa zadíval do krvavo červenej tekutiny a krúživým pohybom čaše spôsobil rozčerenie pokojnej hladiny. Napriek kritickým slovám svojho vládcu bol rád, že jeho večera nepochádzala zo žiadneho tvora s názvom homo sapiens.

Miesto otvorene vysloveného odporu zovrel svoje krásne krojené pery do tenkej čiarky, čím demonštroval svoju absolútnu neschopnosť ukryť pred svetom svoje sklamanie.

„Musíš uznať, priateľ môj, že si medzi nami rarita. Tvoje… povedzme stravovacie návyky sú v našom svete viac než neortodoxné. Zo začiatku som sa na tvojom úsilí zabával. To úprimne priznávám, a za svoju neomalenosť sa ti úprimne ospravedlňujem. No postupom času som pochopil, že sa v tebe mýlim. Nemôžeš mi mať za zlé, že som v tebe hľadal isté rozptýlenie. Večnost je príliš dlhá, ba čo viac, neuveriteľne nudná. Vždy uvítam nejaké to inteligentné rozptýlenie.“

Tvrdohlavé ticho prinútilo vládcu upriamiť svoju pozornosť na Carlislea. Úprimne ho rozosmial zanovitý výraz tohto neobyčajného upíra.

„Ale ale, hádam som ťa len svojim priznaním neurazil, priateľ môj. Ak áno,ešte raz príjmi moje úprimné ospravedlnenie.“ Vládcov hlas znel sladko ako med, no v skutečnosti predstavoval väčšie nebezpečenstvo než by sa na prvý pohľad zdalo. Aro vedel byť zdvorilý, no jeho srdce nebilo už celé tisícročia. To posledné, čoho by ste sa od neho mohli dočkať, je súcit.

„Samozrejme, že nie, Výsosť.“

„Výsosť? To znamená, že sa moje úprimné ospravedlnenie minulo účinkom,“ skonštatoval tak trochu rozladene. Potom svoje dlhé bledé prsty spojil do striešky a priložil k rovnako bledým perám. Nezainteresovaný pozorovatel by sa mohol nazdať, že sa práve uchýlil k modlitbe.

„Pochop, Carlisle. Pre našu existenciu je potrebná ľudská krv, či sa ti to páči alebo nie,“ vysvetloval pokojne a trpezlivo akoby sa rozprával s malým dieťaťom, no jeho prednáška sa zjavne minula účinkom.

„Omyl, pre našu existenciu je potrebná krv a ako je zrejmé, nemusí to byť iba ľudská krv.“

Bledá ruka, držiaca strieborný pohár jako obyčajný dôkaz, sa odrazu ocitla nebezpečne blízko Arovho nosa. Ten pri prvom nádychu z bukétu vystrúhal znechutenú grimasu. Keď si Carlisle svoju neomalenosť uvedomil, okamažite ruku s čašou zase stiahol do bezpečnej vzdialenosti.

„Dúfam, že chápeš, že táto…náhrada nikdy plne neuspokojí NAŠE chute a potreby.“ Vládca zaostril na striebornú čašu s dešpektom a zjavným, vôbec neskrývaným odporom. Akoby mu snáď Carlisle ponúkal zhnité odpadky.

„Ako vidíte, Výsosť, mne táto strava stačí k prežitiu už celé jedno storočie,“ namietal okamžite. „Ak by aj ostatní trochu zľavili zo svojich chuťových požiadaviek-“ začal so zvyčajnou prednáškou, no v zápätí bol neslušne prerušený.

„Nie každý je ochotný zmeniť svoje stravovacie návyky, len aby opustil väčší pôžitok kvôli znateľne menšiemu. A nie každý vidí dobrý nápad v akomkoľvek obmedzovaní sa. Sme predátori, a to sa na lusknutie prsta iba tak nezmení. Zvieracia krv nebude nikdy ani len z polovice tak chutná ako je ľudská. Je dokonca menej výživná. Nedosahujeme po nej ani toľkú rychlost ani silu, tak prečo by sme sa mali zmeniť?Hmmm?“

„To je len špekulácia, Výsosť!“ vyletelo z jeho úst bez rozmyslu, no panovníkov ostrý pohľad ho spoľahlivo schladil.

Na chvíľu sa medzi nimi rozhostilo ticho.

„Takže si myslíš, že je to iba o druhu krvi?“ prehovoril napokon zadumaný panovník.

„Nie, Výsosť. Nejde iba o druhu krvi, i keď ani tá nie je nezanedbatelná. V skutočnosti si myslím, že ide viac o akýsi princíp.“

„Čo tým chceš povedať?“

„Ide o skôr o upírie správanie. Aj dravé zvery zabíjajú, ale to, čo so svojimi obeťami robia oni, to je úplne nemorálne!“

Carlisleovo napätie narastalo ako vždy, keď bol svedkom kráľovskej večere.

„Snažia sa predsa nasýtiť. Je to len prirodzený inštinkt. To ich podľa teba robí vinnými?“ namietal vládca, tentoraz plne sústredený na debatu.

„Nie, to ich vinnými nerobí, Výsosť. Ich vina spočíva v nezmyselnom násilí. Nemajú s ľudmi ani štipku zľutovania. Ak by si dali trochu námahy, mohli by život svojich obetí ukončiť... aspoň trochu humánne. Bez bolesti. Bez dešpektu, ktorý sa ani len neunúvajú ukryť. Ani dravá zver nie je taká krutá ako tamtie monštrá. Ich nezmyselné vraždenie je... je to jednoducho NECHUTNÉ!“

Arov dovtedy nepreniknuteľný výraz sa zmenil na dokonalý úsmev. Presne na taký, za ktorý by renesanční umelci doslova vraždili, no jeho oči zostávali rovnako chladné ako jeho srdce. Carslisle dobre vedel, že ani tentoraz u neho so svojou abstinenčnou obhajobou neuspel. Netušil prečo ho Aro núti donekonečna preberať pri každej krvavej včeri to isté už celé desaťročia bez akejkoľvek výhliadky na zmenu Arovho názoru. Rovnako ako nepochopil prečo Aro trvá na jeho prítomnosti na každej večeri.

Aro s úsmevom vyčkával. Zjavne od Carlislea očakával ďalšiu plamennú svojej obhajobu abstinencie. Nikdy to nahlas nepriznal, no Carlisle od samého začiatku patril medzi jeho obľúbencov. Od prvej chvíle bol iný ako ostatní. Zo začiatku si o ňom myslel, že je len úbohý idealista. Ale čoskoro zistil, že sa v tomto mladom mužovi ukrýva omnoho viac. Hoci nepatril k urodzeným rodom, bol vzdelaný a skutočne inteligentný. A ovládal niekoľko jazykov ešte pred tým, ako bol premenený upírom.

Svoje názory nezmenil ani po prvom storočí svojho večného života. Nikdy nezabil žiadneho človeka. Ani kvôli strave a dokonca ani z iného dôvodu. Dalo by sa o ňom povedať, že bol čistý ako padlý sneh, alebo padlý anjel. Nikdy sa nenechal zlákať hriešne lahodnou vôňou a chuťou čerstvej ľudskej krvi. Ani jeden jediný raz. Tým si bol Aro absolútne istý. Vo chvíli, kedy by sa jeho pier dotkla iná ako zvieracia krv, by jeho oči dosiahli krvavý odtieň. Presne ako sú tie jeho, alebo ktoréhokoľvek upíra v tejto sále. Tie jeho boli stále rovnako zlaté.

Carlisle dnes neprišiel obhajovať svoju pravdu. V sebe už dávnejšie nosil isté rozhodnutie, len netušil, ako ho má predložiť svojmu vládcovi. Mal v úmysle odísť od dvora. Chcel... vlastne  skôr sa už viac nechcel zúčastňovať na týchto orgiách. Cítil sa pošpinený už iba preto, že nikdy nič neurobil. Pravdaže ani nemal čo. Nikdy nebol dostatočne silný, aby mohol zmeniť ICH názory. Mohol však odľahčiť svojmu svedomiu, i keď len čiastočne, tým, že skúsi pomáhať. Rozhodol sa, že najefektívnejší  trest bude neustála prítomnosť krvi. Samozrejme, že si nebol sám sebou istý. Krv bola odjakživa lákadlom najvyššej úrovne. Prekonaním tejto úrovne by mohol dosiahnuť aspoň nejaké odpustenie.

Aro natiahol ruku. To robil vždy, keď si chcel prečítať niečie myšlienky. Carlisle ani nemohol dúfať vo väčšie šťastie. Jeho dilema, ako oznámiť svojmu vládcovi, že mieni opustiť jeho služby, sa týmto vyriešila v podstate sama. No nie všetko je také jednoduché. I keď sa Carlisleovi svojim spôsobom uľavilo, netušil, ako bude jeho žiadosť o uvoľnenie zo služieb prijatá. Čo ak svojou odvážnou požiadavkou Ara nahnevá a on mu nikdy nedovolí z dvora odísť? Čo ak ho za svoju  neomalenosť potrestá  večnosťou, strávenou v prítomnosti týchto chladných krvilačných beštií?

Čo ak..?

Carlisle len zázrakom pri dotyku dokázal udržať oči otvorené. Zvedavosť bola v tomto prípade silnejšia než strach, tak veľmi prahol po Arovej reakcii. Veď napokon, práve od nej závisela jeho ďalšia existencia.

Čas akoby úplne zastal. Snažil sa čítať vo vládcovej tvári. Pátral po akomkoľvek dôkaze čohokoľvek, no jeho výraz bol dokonale strnulý a ničnehovoriaci. Hádam ešte nikdy nebol Carlisle taký nervózny. Najradšej by teraz vytrhol ruku z Arovho zovretia a ušiel by. Ale to samozrejme nebolo možné.

„Zaujímavé. Trochu pochabé, celkom určite naivné, ale... zdá sa, priateľ môj, že presne vieš, po čom túžiš. Ak môj svet považuješ za väzenie, tak potom prosím,“ prepustil Carlisleovu ruku zo svojho vševedúceho zovretia a teatrálne rozhodil rukami v elegantnom geste, „choď a vytvor si svoj vlastný svet. Ver ale, že budovanie si svojej vlastnej večnosti nie je vôbec jednoduchá úloha. Možno ale práve ty budeš ten šťastlivec. Takže bež, kam ťa svedomie ťahá. A keď som taký smelý, kam ťa vlastne ťahá?“

Po pravde, takto ďaleko Carlisle nepremýšľal. Kým nemal aspoň štipku nádeje, že by jeho odvážny plán mohol výjsť, nechcel si zbytočne vytvárať plány. Arova skutočne veľkorysá nálada ho zaskočila.

„Ja... vlastne neviem. Myslím, že... asi... asi sa pozriem do Ameriky. Nový Svet by mohol predstavovať nový začiatok. Prosto symbolika. A predpokladám, že tam sa nikto nikoho na pôvod pýtať nebude, začiatok by mohol byť jednoduchý. Je to krajina, ktorá sa ešte len zaľudňuje, tak prečo nezačať svoj nový život prve tam?“

„Závidím ti, Carlisle. Si v podstate, nikto, a to je tvoja výhoda. Iba NIKTO sa dokáže stať v dave neviditeľným. Dobre ti radím, využi svoju príležitosť tak dobre ako sa len dá, kým máš tú možnosť. Ale pamätaj! Nikdy sa nestavaj proti mojim zákonom. Nebude trvať dlho a moja moc dosiahne aj tvoj vysnívaný Nový Svet. Dodržuj ich, akoby si bol stále medzi hradbami tohto hradu. Nech svoju dnešnú slabosť, ktorú som voči tebe vždy cítil, nikdy neoľutujem,“ varoval ho Aro.

Vo chvíli, keď Carlisle získal svoju podmienečnú slobodu, už v sále opäť panovalo absolútne ticho. Mŕtve ticho, nakoľko všetky obete ležali nevkusne pohádzané na zemi zemi v kalužiach vlastnej krvi, akoby neboli viac než len obyčajný odpad.

Carlisle sa svojmu vládcovi hlboko uklonil presne, ako vyžaduje etiketa. Vo svojom vnútri cítil ťažobu Pyrrhovho víťazstva. Rozhodol sa, že sa viac neotočí. Nemusí, pohľad na mŕtve telá ho uistil, že sa rozhodol správne. Nikdy sa nenapije z ľudskej bytosti. Nikdy!

 


 

Je mi jasné, že výber tejto pesničky je možno pre mnohých tak trochu nepochopiteľný, ale musím sa priznať, že tieto slová, čo k nej patria, ma strašia už celklom dlhú dobu...

Vaša

TWI

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Twilly

11)  Twilly (22.04.2014 19:33)

Hele, zlatí, opovaž se stydět, v první řadě ani nemáš proč. To spíš já bych si méla sypat popel na hlavu. Moc dékuji za komentík. Potěšil a moc

emam

10)  emam (22.04.2014 18:44)

Stydím se, že jsem nebyla schopná si to přečíst dříve. Stále bojuji se svojí zatvrzelou myslí, které se občas slovenština vzpíná. A přitom přicházím o také skvosty! Je to velice silná povídka

Twilly

9)  Twilly (15.04.2014 08:00)

Ok, tak tedy budu hodně konkrétní. Máme maminku po mrtvici a není to vůbec dobrý. Aktuálně mi ke psaní chybí krom chutě i energie a čas, který většinou obě trávíme i s Kačen u maminky. Večer se už bohužel opravdu na nic nezmůžu.:'-(

HMR

8)  HMR (14.04.2014 18:10)

hmm... a protože je čas relativní... definuj malinkaté

Twilly

7)  Twilly (14.04.2014 14:17)

Holky, děkuju opravdu hodně moc. Ráda bych si vyřídila všechny závazky, ale najednou to prostě Pan Osud nechce umožnit. Čímž žádám i ještě malinkaté posečkání.

HMR

6)  HMR (13.04.2014 07:14)

Kate

5)  Kate (08.04.2014 20:14)

Twilly! Tak to je naprosto úžasná povídka a songfic dohromady. A právě pro tuhle vlastnost si Carlislea vážím. Pro to, že dokáže jít za svými názory a sny, i když ví, že by za to mohl být potrestán. Prostě si vážím takových lidí. :)
Aro asi netušil, že když Carlislea pustí do Ameriky, že bude mít o několik let později velmi vyrovnaného soupeře, který bude mít ve své rodině upíry s dary, o kterých se mu ani nesnilo.
Twilly, děkuji, povídka se mi moc líbila a potěšila mě.
PS: Jak to vypadá s Důvodem? :)

4)  Seb (08.04.2014 19:43)

3)  nana (08.04.2014 14:40)

Twilli krásne..... Úplne úžasná... Len som sachcela spýtať kedy bude ďalšia kapitolka daj mi dovod

SestraTwilly

2)  SestraTwilly (08.04.2014 08:34)

Pekne si opísala,ako to mohlo byť,keď Carlisle opúšťal Ara. Abstinent ...to na Carlislea sedí.Pekná poviedka segro.:) ;)

Empress

1)  Empress (07.04.2014 13:19)

Hurá, Twilly žije!
Nikuš, veľmi podarený songfic
A len sa tak nesmelo opýtam, ako to vyzerá s bonusom k „Mačičkám"?

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek